13. komnata v našom zámku

Prednedávnom som počula krásne prirovnanie, ktoré ma inšpirovalo k tomuto článku: 

Predstav si, že TY si ako nádherný zámok. Si plný tanečných sál, komnát, izieb, schodísk, veží. Jednoducho všetkého, čo taký krásny zámok má mať.

V tomto zámku sú miesta a zákutia, o ktoré sa radi delíme, ktoré radi zdieľame s ostatnými a potrebujeme, aby sme v nich neboli sami. S radosťou v nich vítame návštevy a užívame si ich prítomnosť. 

V našom zámku sú však aj miestnosti, do ktorých vpúšťame len blízkych ľudí, lebo v sebe skrývajú vzácne poklady. Poklady, do ktorých dovolíme nahliadnuť len svojim najbližším.

V zámku sú však aj komnaty, do ktorých chodíme neradi. Lebo to, čo v nich je, by sme najradšej ani nevideli. Záhady v týchto „13.-tych komnatách“ častokrát zamykáme na 7 zámkov, lebo sú pre nás zraňujúce a veľmi bolestivé. Najradšej by sme boli, aby tieto izby ani neexistovali, aby jednoducho zmizli z nášho zámku. Aby sme sa mohli aspoň tváriť, že neexistujú. Aby sme nemuseli okolo nich ani len prejsť. Nevetráme v nich, neupratujeme, len ich zamkýname na čo najviac zámkov. Ba čo viac: najradšej by sme ich doslova zamurovali do toho najvzdialenejšieho kúta zámku. 

Tak veľmi sa bojíme ich obsahu, že častokrát zamurujeme radšej aj celú chodbu, na ktorej sa naše 13.komnaty nachádzajú. Alebo „pre istotu“ postupne zamurujeme aj celé dané krídlo zámku… aby ani náhodou ich obsah do tých ostatných- krásnych častí zámku-neprenikol.

Až jedného dňa zistíme, že z celého nášho prekrásneho rozprávkového a vysnívaného zámku – teda z nás, využívame u len maličký kúsok. Možno len jednu bezpečnú chodbu, v ktorej teraz žijeme. Rokmi sme zamurovávali ďalšie a ďalšie komnaty a chodby, ktoré sme nechceli jednoducho vidieť. Radšej sme murovali a murovali, len aby sme nemuseli otvárať nepríjemné veci vo svojom vnútri.  Aby sme nemuseli vetrať a čistiť v našich 13. komnatách.

Na veľmi veľa komnatách v našom zámku máme napísané „zákaz vstupu“, „vstup len na vlastnú zodpovednosť“ alebo „nebezpečenstvo úrazu“.

Nie je to však škoda? Že v takom krásnom zámku, ktorý sme mali v detstve, využívame teraz v dospelosti len maličkú časť?

Uvedomila som si: Ten zámok mi patrí celý. Je to môj život. Aj s komnatami, ktoré nie sú podľa mojich predstáv. Oni sú tam, sú v mojom zámku. Nič na tom nezmením. Buď sa môžem tváriť, že neexistujú, alebo ich môžem prijať, otvoriť ich a poriadne v nich upratať.

Áno, môže to bolieť. Áno, nemusí sa mi to upratovanie dokonca ani páčiť. Ale čo je lepšie? Zamurovať celý svoj zámok a žiť schúlene a obmedzene len v nepatrnom kúsku svojho nádherného zámku, alebo celý zámok poriadne očistiť a zariadiť si ho postupne podľa svojich predstáv?

A tak postupne strhávajme tie pásky na svojich 13.komnatách. Dobime znovu svoj hrad. Vráťme sa znovu domov…  Je to náš domov a patrí nám celý.