Ako som prekonala sama seba- Moja spoveď

Tento víkend sa mi stalo niečo, o čo sa chcem s vami podeliť.

Bola som na kurze Andyho Winsona Objav svoju silu. Ale musím povedať, že by som tento kurz pomenovala aj ako „Buď sám so sebou“, či „Objav sám seba“. Andy tam bol ako lektor, úžasný kouč, ale bola tam aj plná sála úžasných ľudí. Ľudí, ktorých som nikdy predtým nevidela, ale aj tak im chcem teraz povedať: Ďakujem. Ďakujem všetkým, ktorí ste tam boli.

Všetci sme tam prišli so svojím osudom, so svojím trápením a s malou dušičkou, čo nás cez ten víkend čaká. Na začiatku, keď sme sa prvýkrát zbadali, všetci sme mali v sebe obrovské otázniky. Čo tam vlastne robím? Čo sa bude diať? Čo mám očakávať? Niektorí neočakávali nič, niektorí očakávali strašne veľa. Ja som tam išla z dôvodu, že som mala pred sebou, na svojej ceste, akúsi stenu, do ktorej som narážala. 

I keď sa moja cesta osobného napredovania začala už dávno, tak výrazne sa začala zintenzívňovať  cca pred rokom. Celý rok som cítila, že sa niečo deje. Že jednoducho sa moja cesta zrazu pohla. Ako keby som predtým stála na štarte a zrazu som pridala plyn. Samozrejme, počas toho roku nebola tá cesta rovná. Bola kľukatá, niekedy na môj vkus až príliš 🙂 Niekedy som mala dokonca pocit, že cúvam alebo padám a vraciam sa do ulíc, kde som už bola. Do slepých ulíc, z ktorých som znova musela nájsť cestu von. Ale stále som mala pocit, že to nie je „TO“ všetko, čo sa malo udiať. Tá cesta za ten posledný rok bola v niečom ťažká. Človek sa rýpal vo svojej minulosti a snažil sa veľa vecí pochopiť, nejakým spôsobom v sebe vyriešiť a posunúť sa ďalej.

Keď som prišla cez víkend na tento kurz, tak som mala okolo seba vybudovanú obrovskú stenu. Stenu, ktorú som si vybudovala posledných 15 rokov a to na základe pocitu, že musím byť seriózna a vážená na to, aby ma ľudia akceptovali. Aby brali vážne veci, ktoré som robila a hovorila. Až príliš dlho som bola v práci na pozíciách, kde som vždy riadila určitú skupinu ľudí  a tým pádom som mala vždy pocit, že na to, aby som išla im ja vždy príkladom, musím byť seriózna, vážna, že nemôžem ukazovať svoje vnútro, svoje radosti i slabosti.

Cez tento víkend sa strašne veľa zmenilo. Niektoré veci ma vo vnútri boleli, ale strašne, strašne, strašne veľa vecí som si uvedomila a v sebe vyriešila.  Tých „Ahaaa momentov“ bolo cez tento víkend naozaj veľa. Ale medzi tie najväčšie u mňa bolo, že to, že mám rada svojich rodičov nemá nič spoločné s tým, že mám na svoj život iný názor.  Že to, že mám na niečo iný názor neznamená, že ich už nemám rada. Že sú to jednoducho dve úplne samostatné veci. A druhý významný  AHA moment bolo uvedomenie si, že serióznosť a spontánnosť a byť sama sebou sa dajú krásne zlúčiť. Že to, že som vo svojom vnútri šťastná a častokrát aj spontánna, ma neznižuje v očiach iných. Možno práve naopak. Možno práve všetci tí „seriózni“ naokolo si povedia, „Pozri, aká je šťastná … aj ja chcem byť taký šťastný“. Veľmi mi to pomohlo a naozaj ďakujem Ti Andy za tvoju prácu, ktorú robíš.

Tento kurz – to nebolo o tom, že nám povedal teóriu, ktorú sme si niekde zapísali do zošita. Ale bolo to o tom, že nám povedal veci, ktoré nás samé vtiahli do toho, aby sme v sebe hľadali tie prapríčiny. Aby sme v sebe hľadali odpovede a silu riešiť tie prapríčiny svojich problémov.

Ani by ste neverili, aký obrovský rozdiel bol vo výrazoch tvárí ľudí, keď prišli na kurz, v tú prvú hodinu a aký mali výraz, keď z kurzu po 2 dňoch odchádzali. Myslím, že každý sme si mali urobiť svoju fotku PRED a PO kurze, pretože to bol úžasný rozdiel. Sám človek to na sebe tak nezbadá, pretože niektoré veci berie ako samozrejmé. Ale bolo úžasné vidieť niektorých „mrzúňov“, ktorí na kurz prišli a bolo na nich vidno, že sú vyhorení, nahnevaní alebo úplne chladní s obrovskou stenou okolo seba. A bolo krásne vidieť na druhý deň, ako odišli vysmiati, uvoľnení, ako keby im odľahlo a zo srdca im odpadol obrovský kameň. Akoby našli samých seba. Bolo úžasné vidieť tie pokroky ľudí.

Dnes ráno, keď som bola behať, som si uvedomila, že za ten posledný rok som aj ja prešla obrovský kus cesty. Ešte pred rokom som mala pocit, ako keby tá cesta bola takto predo mnou, ako na tomto obrázku vľavo, ktorý som dnes ráno odfotila: dlhá, hrboľatá, na ktorej som nevidela konca  a ani záchytný bod.

A potom som si zrazu uvedomila,

 že som po tom roku o kus ďalej. Že keď som sa obzrela naspäť na tú istú cestu, zrazu som zistila, že za ten rok som veľa pokročila, že som ušla veľký kus cesty. Že som prešla aj cez tie jamy a som o kus ďalej.

Aj keď ma ešte veľa vecí vo vnútri bolí a bojujem s nimi, tak po tomto víkende mám pocit, že veľmi veľa vecí som v sebe vyriešila. A Firewalking, ktorý som tiež cez tento víkend zažila,  bol pre mňa symbolom toho, že som staré veci v sebe v tom ohni spálila a prešla do novej časti môjho života. Ako keby to bol oheň mostom medzi mojou minulosťou a budúcnosťou, cez ktorý som prešla a most za sebou spálila. A možno práve pre tento môj veľký vnútorný cieľ a pre to, že som v sebe cítila ten pocit „A už dosť!“, že som mala takú silnú motiváciu, verte či neverte, ale cez to 600C žeravé uhlie som prešla bez jediného pľuzgierika!

Som na seba pyšná. Verím, že moju cestu si budem odteraz užívať. Viem, že nebude vždy rovná, viem, že bude mať aj slepé uličky, ale viem aj to, že vždy sa z tých slepých uličiek môžem vrátiť a je to len na mne, ktorou cestou pôjdem. Držte mi palce.

A ešte jedna vec na záver: Som veľmi rada, že som sa zapísala aj do Klubu Andyho Winsona A to z jedného dôvodu: veľmi sa teším, že som našla okolo seba nových priateľov a nových známych, ktorí sú tiež na svojich cestách a chcú sa posúvať ďalej. Ktorí už nefrflú a nelamentujú nad svojím životom, ale chcú s ním niečo robiť. Chcú ísť ďalej a ďalej po tej svojej ceste. A je veľmi fajn mať okolo seba takýchto ľudí. Tú energiu a podporu, ktorú im ja odovzdávam, sa mi mnohonásobne vracia späť. Ja mám to šťastie, že mám pri sebe manžela, s ktorým sme si navzájom veľkou oporou, s ktorým sa podporujeme, dopĺňame a navzájom sa posúvame vpred. A to už dlhých 14 rokov.  (i keď máme samozrejme aj dni, keď sa nemôžeme vystáť). A práve za tento posledný rok som si uvedomila, že v súčasnom svete je takéto partnerstvo už pomaly vzácnosťou. Že to nemám brať vo svojom živote ako samozrejmosť, ale že si to mám vážiť a byť za to vďačná.

Preto viem, že táto podpora by mi veľmi chýbala, keby som ju okolo seba nemala. Preto ak vy nemáte okolo seba partnera, kamarátku, rodičov či práve naopak deti, ktorí by vás podporovali a fandili vám, verte, že v tejto skupine v Klube Andyho nájdete rovnako naladených ľudí, ktorí vás podporia. Aj keď sú to ľudia, ktorých teraz nepoznáte. Niekedy sa však v živote stáva, že cudzí ľudia vás podporia viac, než vlastná rodina, vlastní rodičia (verte, viem o čom hovorím).

Pustite sa do svojej cesty, nebojte sa na ňu vykročiť. Keď chcete ísť ďalej, tak treba začať kráčať. Kráčať…, bežať…., ale hlavne ísť !