Moja cesta v objavovaní samej seba- Žijem svoj vlastný príbeh

Prečo nie som šťastná, keď mám v podstate všetko? Ako je to možné? Som zdravá, mám manžela, ktorý ma miluje, deti, ktoré sú zdravé a šikovné. Mám kde bývať, mám prácu,  podnikám, ale…  Stále mám v sebe to veľké ALE, ktoré ma zožiera a chodí mi v hlave i v srdci…. ale nie som šťastná. Áno, rozum mi hovorí, aby som bola. Áno, som vďačná za všetky tieto veci, ale … nie som SKUTOČNE šťastná.  Poznáte ten silný pocit vo vnútri seba, ktorý vytvára veľkú prázdnotu, hrču v krku a potom aj slzy v očiach. Že žijete, ale neviete prečo…

Týmto uvedomením si a hlavne pripustením si, že nie som naozaj šťastná, i keď sa to možno môjmu okoliu tak môže zdať, sa všetko začalo. Začala sa moja cesta do môjho najhlbšieho vnútra. Cesta spoznávania seba. A poviem vám, nebola to ľahká cesta.  Bolela, áno, doslova niekedy aj bolela v srdci, či v hlave. Išlo mi puknúť srdce od žiaľu….

Cesta do úplného vnútra môjho srdca bola tou najťažšou cestou, po ktorej som doteraz kráčala.

Ale vedela som, že musím sa po nej vydať. Musím a chcem byť šťastná. Tak naozaj, úplne tam – vo vnútri seba. Aj v tých najskrytejších bunkách svojho tela a mysle. Vravela som si, že chcem zažiť ten pocit, keď si raz poviem „Och Bože, som taká šťastná. Žijem život, na ktorom by som ani jeden deň nezmenila.“

A tak sa moja cesta na hlbín môjho vnútra pred 2 rokmi začala. Začala som ešte viac čítať knižky s motivačnou literatúrou. Prinášali mi nové vedomosti, zaujímavé myšlienky a pohľady a na chvíľu vždy aj pomohli sa cítiť sa lepšie, ale stále som mala vo vnútri svojho srdca to veľké prázdne ALE.  Až raz…. až jedného dňa som pochopila svoju prázdnotu. Bolo to pred rokom na 2 dňovom tréningu Andyho Winsona Objav svoju silu (Andy, ďakujem Ti). Vtedy som si uvedomila, že svoje šťastie stále spájam s ostatnými. Všetku zodpovednosť za svoje šťastie  a tým aj za svoj život som nechávala na druhých. Akoby oni za neho mohli, za moje vnútorné šťastie a spokojnosť. Akoby všetci okolo mňa by mi to moje šťastie mali priniesť.  Až tam, v apríli 2014, som pochopila, že to nie je „o nich“, ale o mne …. A že som už dosť veľká, dospelá na to, aby som

prijala zodpovednosť za svoj život.

Pochopila som, že JA SAMA si svoj život vytváram a žijem. Nikto iný nie je zodpovedný za to, či som šťastná alebo nie. Nikto iný nemôže za to, ako žijem a čo cítim. LEN JA! Nie moji rodičia, nie môj partner, nie okolnosti…. ale JA!

Toto uvedomenie mi obrátilo moje vnútro hore nohami. Aký to bol oslobodzujúci pocit vo vnútri mňa! Akoby mi spadol obrovský kameň zo srdca. Moje ubolené srdce to konečne pochopilo… Od toho dňa pred rokom žijem. Cítim, že skutočne žijem SVOJ život. 

Nečakám na to, kým mi niekto iný naplní môj vnútorný džbán radosti. Nečakám to od ostatných, nepodmieňujem moje vnútorné šťastie reakciami ostatných. Ale napĺňam si svoje vnútro sama.

A viete, čo sa paradoxne stalo? Tým, že som prestala svoje naplnenie šťastia vyžadovať od ostatných, začala som ho aj viac dostávať. ÁNO.

Nie je to o tom, že by som mala život ľahký a bezproblémový, že by neboli dni, keď som unavená, vyšťavená alebo nasraná. Ale prijala som plnú zodpovednosť za svoj život a viem, že každý svoj jeden krok na mojej ceste, každý svoj jeden deň na tomto svete, mám vo svojich rukách.  Či sa mi to páči alebo nie. Či ma to bolí, alebo teší.

Začala som žiť svoj život vedome.

 Najprv som však musela vyliečiť svoje hlboké rany z minulosti. Nielen odpustiť, ale ich aj vyliečiť.  Nebolo to ľahké, ale vedela som, že potrebné. Niektoré sa mi podarilo vyliečiť úplne a niektoré, poviem úprimne, ešte v sebe liečim. Viem, že im musím dať čas, ktorý ich zahojí.

A čo bolo pre mňa ďalšou výzvou: zistiť, kto vlastne som a čo vo svojom živote chcem.  Bez ohľadu toho, čo by chceli ostatní. Musela som postupne odhodiť všetky masky a olúpať všetky šupky, ktoré som na sebe za tie roky mala a odhaliť svoje skutočné vnútro. Zistiť, čo ma baví a kam chcem, aby moja cesta smerovala. To bolo veeeeľmi ťažké zistiť. A možno vás niektorých sklamem, ale nebolo to zo dňa na deň. Bola to dlhá cesta, ktorá viem, že sa nikdy neskončí.

Jednu vec, ktorú som si uvedomila je, že mojou úlohou je užívať si už tú cestu. Každý jeden krok. I ten, ktorý na prvý pohľad nikam nevedie. On vedie, len ja to v tú chvíľu nevidím.   (Ako som svoje JA hľadala a našla, popisujem v článkoch na tomto blogu.)

A čo sa za ten rok u mňa zmenilo? Navonok možno nič….. stále mám manžela, ktorý ma miluje, deti, ktoré sú zdravé a šikovné. Mám kde bývať, mám prácu,  podnikám, ale …  som šťastná. Tam vo vnútri seba. A to je pre mňa to najdôležitejšie. 

A viete, čo ešte sa za ten rok u mňa zmenilo? Píšem blog, schudla som 12 kg, som viac vďačná za maličkosti vo svojom živote, viem viac dávať a i prijímať … A keď som šťastná ja, tak svoje šťastie, radosť a lásku môžem aj rozdávať. Svojim blízkym. I vám.

A to všetko sa začalo tým prvým krokom pred rokom. Pred rokom, keď som bola účastníčkou na tréningu Andyho Winsona. A tento rok? Teraz cez víkend som bola na tomto tréningu znovu, ale už ako členka jeho organizačného tímu.  Za rok sa dá urobiť obrovský skok, len treba urobiť prvý krok.

Verte mi, že keď sa vydáte na tú svoju cestu do svojho vnútra, keď ju začnete skutočne hľadať, tak ju raz nájdete. Skôr alebo neskôr, ale nájdete. Len to má jeden zádrheľ:

Tú svoju cestu musíš hľadať TY. Musíš začať hľadať tú silu, ktorú v sebe máš! Vdýchnuť tú silu, čo v sebe máš.

Začni hrať svoj vlastný príbeh.