Prijať svoj strach
V našich životoch nás častokrát brzdí neviditeľná sieť strachu. Sieť, ktorá nás zväzuje a nepúšťa žiť život, aký by sme chceli. Držíme sa vo svojich „bezpečných“ zónach bez strachu. Ale v skutočnosti sú práve tieto zóny naopak poslednými bezpečnými miestami pre náš život.
Ako to? Keď neriskujeme a nepúšťame sa do vecí, ktorých sa bojíme, strácame svoju vnútornú silu a vieru, že žijeme život, aký chceme žiť. Strach nás natoľko opantá, že postupne upúšťame od svojich plánov a snov.
A naopak: zakaždým, keď prekonáme niečo, čoho sa bojíme- z čoho máme strach, berieme si naspäť silu, ktorú nám náš strach kedysi „ukradol“. Preto v skutočnosti najväčší risk v živote je: vôbec neriskovať. Je nezodpovedné, ak neurobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme dosiahli život, aký chceme žiť. Znamená to, že nevyužívame všetko, čím sme boli obdarení.
Človek, ktorý neprekonáva svoje vlastné strachy, sa nesnaží zo všetkých síl. Nehrá tú najvyššiu možnú hru, ktorú môže hrať. Keď robíme veci, ktorých sa bojíme, prerastáme svoj vlastný strach.
Čím viac svojich strachov prekonávame, tým viac sily získavame. Prekonávaním svojich strachov napredujeme a rastieme a stávame sa slobodnejší. Stávame sa silnejšími osobnosťami, lebo si veríme. A takíto posilnení začneme žiť viac život, po akom túžime. Dostaneme sa z pozície obete do pozície tvorcu svojho života.
Všetci máme nejaké strachy, či rany, ktoré treba zahojiť a tiene, ktoré treba preskúmať. Strach z neúspechu, strach z úspechu, strach z neznámeho, strach z odmietnutia, strach z toho, čo povedia iní, strach zo zlyhania, strach z toho, či sme dosť dobrí, dosť šikovní… Neexistuje jediný človek na svete, ktorý nemá z niečoho strach, ktorý ho obmedzuje v tom, aby žil podľa svojich skutočných schopností.
Vo svojom živote sa však veľakrát len klameme. Radšej nič neriskujeme a sme ustráchaní. Preberáme na seba presvedčenia ľudí okolo seba a riadime svoj život ich radami, ktoré nám hovoria: nepokúšaj sa, nebuď snílek, nevyčnievaj, nebuď „až príliš“… Ale keď si uvedomíme, že tie strachy, ktoré nás zväzujú a obmedzujú, sú častokrát len prevzaté strachy a presvedčenia ľudí okolo nás, odľahne nám. Zrazu zistíme, že naše strachy ani nie sú našimi strachmi. Zistíme, že každý jeden strach je prekonateľný a jeho zvládnutie nám dodá obrovskú silu a vieru v to, že dokážeme žiť život podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.
Odvaha – to je jediný spôsob, ako sa dá žiť. To, že ste odvážny netreba len cítiť, ale musíte to svetu aj ukázať.
Poďte za svojimi snami a urobte pre ne maximum! Urobte všetko pre to, aby ste si vybudovali život, aký chcete. A keď urobíte naozaj všetko, čo ste mohli a urobili ste tie najlepšie kroky a rozhodnutia, aké ste vedeli… nechajte život, aby vás zaviedol na cestu vášho osudu.
19 septembra, 2016 @ 11:08
Ahoj Danka, ja mám veľa strachov a práve posledné dni premýšľam čo s nimi :), Tvoj pozitívny dnešný pondelok prišiel ako na zavolanie…áno aj písať komentáre je pre mňa obava….ďakujem za inšpiráciu a verím, že sa mi bude dariť aj ďalej v prekonávaní strachov ..niektoré sú fakt smiešne …ale hlava nepustí… ale zas ten dobrý pocit určite stojí za prekročenie zóny poznaného pohodlia a stereotypu :). pekný deň M.
19 septembra, 2016 @ 11:22
Mirka, gratulujem Ti k prvému prekonaniu strachu, napísať niečo takto verejne. Vidíš, nie je to nič strašné… a takto po malých krokoch sa dajú všetky strachy krásne zvládnuť. Vždy si len treba položiť otázku: Chcem s tým niečo robiť? Chcem sa pohnúť vpred? Držím palce a prajem krásny deň. Danka
19 septembra, 2016 @ 15:32
Ja sa bojim asi vzdy 😀 – niekde tam v pozadi sa strach ukryva a je mojim vernym spolocnikom!, som sice energicka a vtipna a vsade chcem byt a vsetko chcem skusit, ale potom pride ta myslienka strachu, ze budem sama a stratim ludi, ktorych milujem … Hoci sa snazim odohnat tieto myslienky, nie vzdy je to easy.
Aj toto bol dovod, preco pozitivne pondelky a navyse, ak si precitam kde – tu nejaky komentar, tak sa na moj strach pozriem z uplne ineho pohladu 😉 vdaka
19 septembra, 2016 @ 19:18
Rado sa stalo Janka. Strach je normálnou súčasťou našich životov a netreba s ním bojovať. Je lepšie ho prijať, lebo tým mu odoberáme silu. A naopak tú silu získavame my. Prajem krásny večer a držím palce v každodenných pokrokoch. Ten prvý krok je najťažší a najdôležitejší: Rozhodnúť sa.
20 septembra, 2016 @ 13:44
Mila pani Daniela,
kratky feedback : aj v zahranici Vas citame a tesime sa kazdy tyzden na Vase „Pondelky…“ vzdy v nich nieco najdeme, co nas zivot obohati.
Dakujeme Vam a zelame vsetko dobre
20 septembra, 2016 @ 20:46
Ďakujem pani Renátka za milý odkaz. Veľmi ma teší, že Pozitívne pondelky „zaleteli“ až tak ďaleko a že myšlienky z nich si nájdu miesto vo vašich mysliach 🙂 Ďakujem.