Ako byť šťastný- Viete, ako na to?

Možno aj vy poznáte ten vnútorný nepríjemný pocit, keď neviete prečo, ale ste nešťastní. Máte pritom všetko: šťastnú rodinu, krásne a úspešné deti, fajn vzťah, prácu, ktorá vás baví, ale …. stále cítite v sebe to veľké ALE. Ale, ktoré vás neustále nahlodáva, chodí vám po rozume a z času na čas sa objaví. ALE, ktoré vás privádza do šialenstva, či k slzám. ALE, ktoré vám zovrie hrdlo, aj keď je vonku krásny deň. ALE, ktoré vás činí nespokojnými, aj keď sa vy snažíte zo všetkých síl. A vy stále neviete prečo. Poznáte ten pocit?

Na základe osobných skúseností si dovolím povedať, že tento pocit najintenzívnejšie prežívame hlavne v období svojho osobného rastu. V období, keď sa snažíme posunúť vo svojom JA o krok ďalej. Cítite, že to chcete, že sa chcete posunúť ďalej, že to potrebujete k svojej existencii. Hlcete nové informácie, robí vás to šťastnými, naplnenými a spokojnými. ALE … potom príde tá chvíľa, keď sa ozve to staré známe „mám všetkého plné zuby“, „neviem ako ďalej“, „ja to nedokážem“. V týchto časoch túžite po tom, aby vás niekto podporil. Túžite po tom, aby vás niekto objal či potľapkal po pleci a povedal „som na teba pyšný“. Počas tohto obdobia osobného napredovania totižto prežívame akúsi vnútornú hádku svojho starého a nového ja. Nové ja sa posúva ďalej, veľa sa učí a napreduje. Ale vaše staré ja je ešte stále vo vás  a častokrát vás úplne zovrie. Zovrie vás vašou minulosťou. Minulosťou spojenou s výchovou v rodine. Či už chcete alebo nechcete, tak výchova, ktorou ste boli vychovávaní je alfou a omegou vzťahu k sebe samému.

Či už máte 15, 30 alebo 50, stále ste deťmi svojich rodičov.

Deťmi, ktoré túžia byť svojimi rodičmi pochválené. Deťmi, ktoré sú šťastné, keď sú na nich ich rodičia hrdí. Deťmi, pre ktoré takáto pochvala znamená strašne veľa.  A tu je tá olfa a omega. Áno, väčšina rodičov vychováva svoje deťmi s tým najlepším úmyslom a s tou najväčšou láskou, akú vedia dať. Vychovávajú svoje deti podľa vzorcov, akými boli oni sami vychovávaní a vedú svoje deti smerom, ktorý považujú pre svoje deti za ten najlepší. S tým najlepším úmyslom rodiča. Avšak pri svojom napredovaní možno zistíte, že tá cesta nie je pre vás tá najlepšia. Nie je to cesta, na ktorej sa VY cítite šťastní. Preto sa rozhodnete ísť svojou cestou. Postupne ísť a napredovať smerom k svojmu cieľu, ktorý cítite, že je ten pravý. Ale aj počas tejto vašej novej cesty stále očakávate alebo dúfate v podporu svojich rodičov alebo svojho „starého“ okolia, že vám povedia „super, len choď, sme na teba pyšní a hrdí“.

A tu niekedy nastane problém. Že vás vaše  „staré“ okolie nechápe. Nechápe a nepodporí. Nepovie vám „super“. A možno vám povie „keby si išiel tou cestou, ako sme ti povedali my alebo akou išla tvoja sestra či brat, to by bolo ono. Vtedy by si bol šťastný.“ Vy cítite, že to nie je pravda, že vaša cesta je iným smerom. Len vás mrzí, že to nechápu aj vaši najbližší. Že to nechápu, ba dokonca vám vašu cestu svojimi slovami alebo skutkami ponižujú alebo zosmiešňujú. A to niekedy bolí. Preto tu nastáva ten vnútorný boj. Boj, keď sa chcete posunúť ďalej, ale čakáte podporu od ľudí „z minulosti“. Jedna vec, ktorú som si pri tejto úvahe uvedomila je, že človek by sa mal naučiť byť šťastný po svojej vlastnej pochvale. Veriť jej, dopriať si ju a vychutnať si ju. Aj keď milujem svojich rodičov a viem, že by pre nás zniesli aj modré z neba, na to, aby som bola šťastná JA,  potrebujem sa naučiť prijať pochvalu sama od SEBA. Byť sama za seba. Nerobiť veci kvôli tomu, aby boli na mňa hrdí moji rodičia, moje okolie, ale aby som bola šťastná JA.

Osobný rozvoj každého človeka sa začína v rôznom veku. U niekoho skôr, u iného neskôr a u niektorých žiaľ vôbec. Je to však každého individuálna potreba a nedá sa povedať, ktorý vek je na to vhodný. Preto nekritizujte ľudí vo svojom okolí, či na sebe pracujú alebo nie.

Každý nás má svoj čas.

Každý človek má inú potrebu, kedy začne a akou cestou sa vydá. Každý si vyberie iného učiteľa, ktorý ho bude inšpirovať a bude mu vzorom. Každý má iný čas, kedy začne a kedy urobí ten krok, že sa „odstrihne“ od svojej minulosti“ a vydá sa svojou cestou.

Osobný rozvoj by som prirovnala k bludisku. Bludisku osobného napredovania. Predtým, než ste sa do bludiska vydali, priviazali ste o svoju nohu špagát a druhý koniec ste priviazali na začiatku bludiska alebo ste ho vložili do rúk niekoho, kto s vami pred vchodom do bludiska stál (napr. mama, otec, kamarát). S nadšením ste sa vydali na cestu. Po čase ste však v bludisku natrafili aj na cesty, ktoré pre vás nikam neviedli. Povedali ste si, OK nevadí, kúsok ste sa vrátili, rozhliadli ste sa okolo seba a vydali sa novou cestou, ktorá sa vám zdala ako tá najlepšia.

Čo sa však po čase mohlo stať? Zrazu ste našli kľúč k vášmu šťastiu. Kľúč, s ktorým nájdete východ z vášho bludiska. Ale čo sa ešte stalo? Pri tomto hľadaní ste prešli takú dlhú cestu, že špagát uviazaný na vašej nohe vám nedovolí ísť ďalej, ťahá vás naspäť. Tí ľudia, ktorí s vami boli na štartovacej čiare, sú zrazu ďaleko.  A vo vašom vnútri sa začne odohrávať súboj vášho nového a starého ja. Vaše nové ja túži ísť ďalej. Vaše staré ja hovorí  a cíti, že ľudí z vašej minulosti predsa milujete, že ich máte radi a nechcete ich „opustiť“. Napadne vás, že by ste špagát odstrihli. Ale to vám pripadá ako zrada. A tak stojíte, čakáte a zmietate sa vo svojich pocitoch.

Čakáte na neznámy signál zvonku alebo od ľudí na začiatku bludiska. Aby vás pochválili, kam až ste zašli. Aby vám popustili špagát a vy ste mohli ísť ešte ďalej. Ísť ďalej a nájsť cestu z tohto vášho bludiska. A tu sa niekedy musíte rozhodnúť. I keď nechcete ten špagát prestrihnúť, urobte to. Ak by ste to neurobili, možno by ste to na konci svojho života ľutovali. Milujte svojich rodičov a svoje okolie a buďte im vďační za to, čo vás naučili až kam vás posunuli. Ale teraz je rad NA VÁS.

Ešte jedna vec, ktorú by ste mali vedieť: To, že vy ste našli cestu z toho svojho bludiska, smerom k svojmu šťastiu, pravdepodobne inšpiruje ostatných okolo vás, aby tiež vykročili. Možno pre nich budete  príkladom toho, že sa to dá dokázať: Byť šťastní v živote, ktorý si vyberiete, po ktorom kráčate. Nebojte sa vykročiť za svojím cieľom.

Osobný rozvoj nie je udalosť, ktorá ma presný štart a cieľ. Je to cesta, ktorá stále napreduje a nekončí.

Cesta, ktorá má rôzne odbočky a niekedy aj slepé ulice.  Cesta, na ktorej stretnete veľa zaujímavých ľudí, ktorí vás môžu veľa naučiť či inšpirovať. Preto vyberte si cieľ, kam chcete ísť, ale užívajte si aj cestu k tomuto cieľu.