HUMAN DESIGN – teória versus prax

Human Design – čo sa skrýva pod týmito dvoma slovami? Teoretických poučiek, ktoré by som mohla napísať, je veľa. Avšak zo svojej vlastnej skúsenosti vám metódu Human Design opíšem nasledovne: Počas analýzy mi boli povedané slová, ktoré mi pomohli identifikovať seba samú, nájsť svoje danosti a talenty, s ktorými som sa narodila. V daných slovách mi bol vysvetlený akýsi návod na seba samú. A to je presne to, čo tak často prízvukujem v mojich článkoch: Všetko, čo hľadáme, je v nás. Aktuálne len dodám „Len o tom vedieť a nájsť.“

Som veľmi rada, že metódu Human Design (HD) som mala šancu pred rokom spoznať práve prostredníctvom dámy Janky Svitkovej. Je to žena, ktorá sa mi za ten čas stala priateľkou a ktorá ma neustále inšpiruje tým, aká je.

Keď mi urobila môj osobný výklad HD, tak si presne pamätám na ten skvelý pocit, ktorý ma ovládol: „Áno, presne taká som. Presne takto to vo vnútri seba cítim. Ako to len môže vedieť? A prečo sa tým vlastne vo svojom živote neriadim? Ale skúšam iné „cesty“?“ Prostredníctvom metódy Human Design, ktorej sa už 5 rokov profesionálne venuje,  mi ukázala a vysvetlila, aké správanie je pre mňa prirodzené a dané. V čom tkvie môj potenciál a na čom mám pracovať. Od vtedy už nemusím „vymýšľať“,  ale stačí si len vždy spomenúť na tento „návod“ a podľa toho sa rozhodnúť, podľa toho konať.

Pred rokom som vám v článku sľúbila, že vám dám vedieť, čo mi tento výklad dal a ako mi pomohol v reálnom živote, v praxi.  A viete čo? Behom toho roka som si veľakrát  pustila MP3 nahrávku z daného  výkladu HD. Len tak, pre radosť a pripomenutíe si svojho „návodu“. Uvedomila som si, že vždy po jeho vypočutí som viac sama sebou. Že sa dostanem do tej psychickej pohody, keď viem, kto som a aká som a že je to tak v poriadku.

Od tej chvíle by som dopriala poznať metódu Human Desiagn každému človeku. Či je mladý a či starší, spoznať seba nie je nikdy neskoro.

Veľmi ťažko sa mi opisuje slovami to, čo všetko som daným výkladom Human Design  získala. Aj preto som ju poprosila Janku, aby mi pomohla s vysvetlením …

HUMAN DESIGN – teória versus prax

K pochopeniu toho, čo skutočne HUMAN DESIGN popisuje, môže každý človek dôjsť len vo svojom vlastnom svete – vo svete, ktorý je daný práve našim osobným dizajnom. Jedine v kontexte vlastnej mapy, cez svoje vlastné nastavenie, môžeme HD informáciu naozaj chápať a pochopiť. Jedine zo svojho vlastného správneho fungovania môžeme toto bohatstvo premeniť na niečo osobne cenné a skutočne si ho užiť vo vlastnom živote.

Pretože v konkrétnom dizajne je zakotvené to, o čo sa daný človek môže pri svojom navigovaní životom opierať a čím sa naopak nemá dať oklamať. V každej mape je zapísaný spôsob, ktorým sa človek môže dostať pod kožu sám sebe, svojmu nastaveniu, svojmu fungovaniu, svojmu životu. Je to ten konkrétny a teda i osobný spôsob, ako byť správny. Jedine naozajstné využitie vlastných možností, miesto vzpierania sa im, nás môže priviesť na miesto, kde sme život ochotní skutočne prijať v jeho plnosti. Prijať ho so všetkým, taký, aký je, so všetkými tvarmi a odtieňmi, so všetkými jeho zákutiami.

Tým jedným dychom vyjadrujem i to, že informácie, ktoré poskytuje HD sú len informáciami. Život a využitie im dávame my osobne. A dokonca to, že tomu tak je, ani nie je vecou nášho rozhodnutia. Deje sa bez toho, aby sme na to mali vplyv. Záleží na každom z nás (a to na vplyv máme), ako tieto informácie zužitkujeme. Všetko, celý náš svet, tak ako ho máme možnosť vnímať a uvedomovať si, má svoje dve strany, svoju dualitu. HD ako systém nie je výnimkou. Naopak. Vernosť a správnosť systému pri popise reality je daná práve tým, že sám nástroj nesie v sebe ducha, o ktorom hovorí a ktorého popisuje. Akoby vravel: „Čo urobíš, ako sa rozhodneš, záleží na Tebe – ja popisujem len možnosti“. A práve tie konkrétne, naše osobné možnosti sú tým, čo je v HD popisované ako choicelessness (absencia voľby). Voliť si môžeme len v rámci niečoho, čo nám je dané, s čím sme sa narodili. V rámci vlastného dizajnu.

Budeme žiť svoj vlastný potenciál, alebo ho budeme odmietať.

A tak sa i znalosť HD môže stať buď skvostným nástrojom našej mysle (nášho nepravého ja), ktorým si zdokonaľujeme a precizujeme svoj matrix, novým a vysoko sofistikovaným spôsobom. Ale matrix zostane len matrixom a vždy na konci tejto uličky budeme sklamaní, naštvaní, frustrovaní a zatrpknutí. Alebo naopak. Budeme načúvať sami sebe a to, čo nám HD informácia hovorí, precedíme cez svoj systém. Necháme samých seba, svoj hudobný nástroj zahrať vlastnú melódiu a dovolíme si byť len svedkami, miesto toho, aby sme do tohto deja aktívne zasahovali a chceli ho spochybňovať.

V tú chvíľu všetko ladí a i jazzová melódia prináša povznesenie ducha. Inými slovami, sme tu na to, aby sme podmieňovaní boli, každý úplne odlišným spôsobom, ale nie na to, aby sme sa podmieniť dali.

A pripomínam, že záleží LEN NA NÁS. Na každom z nás. Toto nás nikto nenaučí. Ani HD nás to nenaučí. HD len veľkoryso ponúka iné možnosti a veľmi presne ich popisuje. Nikto zvonku túto prácu za nikoho z nás neurobí. Pretože nikto nám nemôže siahnuť do systému a urobiť presne to, čo by sme potrebovali urobiť my sami a po svojom. Čiže zmysluplne a naozaj efektívne. To naozaj nie je mechanicky možné. Našťastie.

Pochopiť naozaj správne to, čo konkrétne každému z nás HD hovorí, aký konkrétny príbeh nám rozpráva, to môžeme len cez seba samých, len tým, že seba samých správne použijeme. Jedine to osobné má cenu a hodnotu. Že sa sami sebe podvolíme. Vonkajší nepriateľ, ktorý by mal nad nami absolútnu moc, neexistuje. A preto pre trvalú zmenu vo vlastnom živote nestačí hromadiť informácie a lacno si ulietavať na zdôvodneniach, ktoré pramenia v prehadzovaní zodpovednosti za vlastný život na druhých.

V našom živote sa nič nezmení, pokiaľ to, čo vieme teoreticky, neskúsime žiť. A žiť to nielen vtedy, keď sa nám to „hodí“, ale naopak, nevzdať sa najmä v krízových situáciách a ťažkých časoch. Nakoniec, tie sú tu vždy preto, aby nás vrátili k sebe samým. Nie tým, že zdrhneme a celý svet prehlásime za blbý, neznesiteľný a nechápavý, neschopný sa niekam posunúť a konečne pochopiť to nevyhnutné (podľa nás), alebo za zlý, nenávistný a neprajný, za odporné miesto, kde sa vlastne nedá žiť. Dá sa to jedine tak, že nájdeme svoju vlastnú cestu na miesto, kde sme život ochotní skutočne prijať v jeho plnosti, so všetkým, taký, aký je. A to, že sme v danej chvíli tam, vieme podľa vlastnej spokojnosti, vnútorného mieru, osobného úspechu či radostného prekvapenia, že je konečne niečo inak.

Je to jednoduché, ale nie je to ľahké.

Daniela Rau a Jana Svitková