Nestojte sami sebe v ceste

Možno sa aj Vy spoznáte v tomto skutočnom príbehu:

Bolo raz jedno dievčatko. Veselé, usmievavé a plné radosti. Rado sa hralo, rado sa tešilo hoci i z malých vecí a malo odvahu objavovať “veľké” veci. Ísť napríklad samo na rybník pri lese nedaľeko svojej starkej, vybrať sa samé do iného mesta, či trvať si na svojom názore, že jedine tento hudobný nástroj, ktorý je väčší než ona, je ten správny a chce sa naučiť na neho hrať 🙂  Cítilo sa “veľké”, plné odvahy, snov a túžieb.  Cítilo, akoby malo krídla, ktoré stačí rozprestrieť, letieť… a svoje sny dosiahnuť.

Toto dievčatko však pomaly rástlo a zisťovalo, že v niektorých veciach asi nie je až také dobré, ako si myslelo. V hlavičke jej čoraz častejšie začali behať myšlienky: “Ja nie som v tomto asi taká šikovná. Veď minule som začula pani učiteľku povedať, že ja som šikovná v matematike, ale tie jazyky mi veľmi nejdú. Takisto aj maminka, keď sa minule rozprávala so susedkou tak povedala, že naša Danka, tá je dobrá v matematike, ale Andrejka, tá je na jazyky.“ A tak si malé dievčatko „škatuľkovalo“ informácie, ktoré začulo či uvidelo a vytváralo si z nich svoje vlastné uzávery. Na základe obmedzení zaznievajúce od jej blízkych si vytvárala tie svoje.

 

Tak sa to všetko začalo….. Začal sa príbeh dieťaťa, ktoré prestávalo používať krídla. Krídla radosti, bojovnosti a odvahy. Jednoducho: bálo sa ich roztiahnuť a letieť… „Veďo čo keby sa stalo…“ Ani nevie ako, ale zrazu začalo mať strach z tmy, strach z holubo a aj strach z toho, že veci neurobí tak dobre, aby ju maminka a tatinko pochválili.  Aby im urobila sebou radosť a oni boli na ňu pyšní. Začalo svoju radosť a spokojnosť posudzovať podľa spokojnosti ľudí okolo seba.

 

Z dievčatka vyrástla dospelá žena. A i keď maminka a tatinko sa snažili jej dať maximálnu lásku a podporu, v ich dievčatku sa nabaľovali strachy z tisícich každodenných maličkostí. Strach z toho, že nebude dosť dobrá, strach z toho, či si zaslúži lásku, strach z toho, či v živote niečo dokáže. Strachy, ktoré jej podlamovali nohy a bránili jej pohnúť sa ďalej. Bránili jej nájsť si svoju cestu životom, na ktorej bude šťastná a spokojná.

 

Táto cesta nezáležala do rodičov, ani od súrodencov či kamarátov, ale od nej samej. Od toho, aby ona sama prekonala v sebe svoje vnútorné strachy. Aby sa im pozrela do očí a dokázala povedať NIE, aby dokázala povedať svojmu životu ÁNO. Áno, chcem žiť, nie iba prežívať. Áno, chcem byť šťastná a chcem urobiť šťastnými aj ľudí okolo seba. „Ale ja nemôžem…. Ale ja neviem…. Oni to majú ľahké, ale čo ja“….. stále a stále v hlave tejto dospelej ženy prúdili takéto vety a myšlienky. Strachy. Strachy, ktoré ju zväzovali a nedovoľovali ísť ďalej.

 

Až jedného dňa si toto dievčatko, ktoré vyrástlo v ženu, uvedomilo, že nie je nikto iný, kto jej s tým pomôže. Že nemôže čakať na nikoho a “niekoho”, kto jej povie návod a “zaručí” výsledok.

Zistila, že LEN ONA SAMA STOJÍ SEBE V CESTE.

A tak začala. Začala sa vŕtať vo svojich strachoch a obavách. Šúpať ich zo seba postupne ako vrstvy od cibule. Častokrát i plakala, lebo niektoré zistenia boleli jej srdiečko. Aj keď spadla na kolená, tak vždy stala, oprášila si kolená a išla krok za krokom ďalej a ďalej. Niekedy pomaličky, inokedy míľovými krokmi vpred. Niekedy sa jej stalo, že zistila, že stojí alebo sa dokonca vrátila alebo zabočila do slepej uličky. Ale naučila sa nevzdávať. Lebo vie, že jej život záleží len od nej. Jej šťastie záleží len od nej. Nie od manžela, partnera, rodičov, kolegov, kamarátov, detí, svokry, či šoféra autobusu. Ale LEN OD NEJ SAMOTNEJ.

 

Dievčatko začalo čítať, študovať a triediť si svoje myšlienky. Bola to dlhá cesta, ktorú začala …. a vie, že táto cesta nikdy neskončí.

 

Toto dievčatko je stále na ceste. Neustále prekonáva svoje vnútorné prekážky. Robí činy, ktoré sú pre niektorých okolo nej divné, ale pre ňu znamenajú viac. Majú oveľa iný, hlbší význam. Sú prekonaním a vybočením z jej komfortnej zóny, odbočkou z vyjazdených koľají.   Pre ňu sú to symboly toho, že nestojí sama sebe v ceste, ale kráča ďalej……..

 

 

Každý z nás má inak nastavené svoje hranice, každý z nás má iné obavy a strachy, iné sny a ciele. Preto neexistuje človek, ktorý by vám povedal „toto ti na 100% pomôže“. To rozhodnutie je len na Vás: ako to urobíte a i kedy to urobíte. Avšak na to, aby sa vo vašom živote niečo zmenilo, najprv musíte niečo zmeniť vo svojom konaní VY.

 

 

Niektorí ľudia majú filozofiu, že všetko sa deje z nejakého dôvodu a že nič netreba ľutovať. Väčšina ľudí však pri pohľade na svoj ubehnutý život utrúsi poznámku „Škoda, že som to vtedy neurobil inak.“ „Škoda, že som vtedy nepočúvol seba“.

 

Môj názor je, že je lepšie si raz na konci života povedať: „I keď to možno nevyšlo na 100%, tak som robila, čo som mohla, najlepšie ako som mohla“. Je lepšie skúsiť  a zistiť, že to nie je ono, než neskúsiť a potom to niekedy ľutovať.

A čo vy moji milí? Máte odvahu vyjsť zo svojich vyjazdených koľají? Zo svojej starej známej a pohodlnej „komfortnej zóny“? Alebo je pre Vás príjemnejšie zostať v zóne pohodlíčka a pravidelne si pofrfľať, ako váš život stojí za nič? Neodpovedať, keď sa vás nič nepýtajú, neurobiť, keď od vás nič nechcú, … len tak byť, žiť a prežívať.

Keď stratíte peniaze, môžete ich získať znovu. Ale aj päť minút strateného času je preč navždy.“

Preto nestojte sami sebe v ceste a konajte. Urobte pre seba, nie kvôli iným.