Vráťme svojmu životu život

Najsmutnejšou časťou nášho života nie je akt umierania, ale to, že svoj život skutočne nežijeme, kým sme živí.

Veľa ľudí si uvedomí, o čom ich život je, až keď stoja na jeho konci.

Keď sme mladí a máme celý život pred sebou, odsúvame veci na neskôr. „Budem sa viac smiať a radovať, až keď dokončím projekt v práci. „Na budúci rok si užijem svoje deti a budem s nimi chodiť viac na výlety, či viac sa s nimi spoločne rozprávať a hrať.“ „Urobím manželke radosť a prekvapenie na budúce  výročie svadby.“ „Budúci rok si budem viac užívať západy a východy slnka, budem viac chodiť do prírody.“

Žijeme svoj život, no nevnímame ho. Zahadzujeme prítomnú chvíľu a žijeme buď v minulých spomienkach alebo máme svoje myšlienky neustále v budúcnosti. Zabúdame na to, že život sa nám deje teraz. V prítomnej chvíli. Svoj život tvoríme a žijeme teraz.

Krásnym príkladom je nasledujúce prirovnanie:

Predstavme si, že sme ako traktor na svojom poli života. Pozeráme sa vpred, no zároveň každým pohybom robíme za sebou stopu, brázdu. No položme si otázku: čo náš traktor poháňa v aktuálnej chvíli? Odpoveďou je: nie je to energia včerajška, minulosti. Je to momentálna energia vznikajúca v tejto chvíli.

Naša brázda, naša minulosť nás nemôže poháňať. Naša minulosť bola vytvorená minulou energiou. No teraz je z nej už len stopa, nič viac.  Už nemá hybnú silu. Je pravdou, že to, čo sme zažili v minulosti, vytvorilo to, kto a kde sme teraz. V minulej prítomnej chvíli sme zažili veci, ktoré nás posunuli vpred. No zostali po nich len myšlienky, spomienky, ktoré nás niečo naučili.

Nemôžeme si nechávať utiecť všetko to, čo sa nám deje dnes, len preto, že premýšľame o všetkom, čo sa nám stalo včera.

Dôležité je, aby sme vo svojom živote viedli svoj traktor so zrakom upretým dopredu. Aby sme vedeli, kam smerujeme. Kam ho vedome šoférujeme. Aby sme vnímali volant, ktorý držíme vo svojich rukách a riadili ho. Aby sme vedome vytvárali svoju cestu. No zároveň aby sme sa neobzerali neustále do spätného zrkadla.

Uvedomovali si  cestu, ktorú sme prešli, no pozerali sa pred seba a hlavne vnímali to, čo prežívame teraz. To, čo konáme, zažívame a ako sa rozhodujeme v prítomnej chvíli ovplyvňuje to, kam sa náš život bude uberať.

Minulosť je hrob a žiť pochovaný zaživa nedáva žiadny zmysel. Každý koniec znamená nový začiatok. Inak povedané, nepohnete sa v živote dopredu, pokiaľ ste zahľadení do spätného zrkadla. – Robin S. Sharma

Naučila som sa, že ak svoj život neriadime, život zvykne riadiť nás. Vtedy ubiehajú dni, týždne mesiace a život nás unáša na miesta, kde nechceme byť. Žijeme svoj život, no zároveň sa neveriacky pozeráme, čo sa deje. Nechávame svoj život na náhodu a potom sa tej náhode divíme.

Nevyhýbajme sa zodpovednosti žiť svoj vlastný život. Vyhýbanie sa zodpovednosti za svoj život a obviňovanie druhých za to, čo sa nám deje, je mrhanie darom, ktorý nám bol daný.
Urobme maximum, kým máme pomyselnú loptičku na svojej strane kurtu. Snažme sa čo najviac a potom nechajme, nech ostatné urobí náš život. Vytvorme si krásny život.

Vytvorme si taký život, aby na našom pohrebe sme plakali aj my sami. Plakali od radosti a vďačnosti za to, aký život sme prežili. 

Nečakajme na to, kým nad našimi životmi začne zapadať slnko. Nečakajme na IDEÁLNU/ dokonalú chvíľu. Nečakajme na to, až sa náš život stane dokonalý a až potom budeme šťastní. Nečakajme na ideálne počasie, aby sme išli na prechádzku, nečakajme na ideálne správanie sa nášho partnera, aby sme ho milovali.

Prestaňme čakať! Náš vlastný život nám uteká pomedzi prsty.
Vykročme a robme veci, na ktorých nám záleží. Veci, ktoré nás napĺňajú a dávajú zmysel nášmu životu.

Vráťme do svojho života radosť. Vráťme svojmu životu život.

Život nemusí byť dokonalý, aby nám dával zmysel.